1

Akými spôsobmi sa doma rozprávame.

Ako sme sa rozprávali, keď sme ešte neboli svoji? Každý z nás asi veľa rozprával. Často nám nestačil čas, ktorý sme spolu trávili, aby sme si povedali všetko, čo sme mali na srdci. Ako sme spolu komunikovali? Slovami – napr. vetou: „Mám ťa rád“ a „mám ťa rada“; alebo bez slov – podaním ruky, úsmevom, objatím a pusou. Svoje city sme vyjadrovali aj skutkami – napr. kvetinou, ktorú mládenec dievčaťu priniesol na schôdzku, darčekom, ktorý mu ona podarovala…

Tri druhy reči

Uvedené tri druhy komunikácie sú nám k dispozícii aj teraz, keď už žijeme ako manželia:

1. Komunikujeme slovami. Tento druh komunikácie prebieha, keď sa spolu rozprávame. Hovoríme naozaj veľa. Denne povieme nepredstaviteľné množstvo slov. Napríklad trojročný chlapček povie počas dňa v priemere asi 20 000 slov; rovnako veľké dievčatko asi 30 000 slov.
2. Komunikujeme aj bez slov. Ako? Napríklad tým, ako sa na druhého pozrieme; či sa usmejeme, alebo zamračíme. Rozprávame sa spolu očami. Niekedy sa na niekoho pozrieme so záujmom a nedokážeme od neho odtrhnúť oči, inokedy sa naň ani nepozrieme. Ako keby neexistoval. A to ešte nebola reč o gestách, postojoch a o tom, čo signalizuje úprava nášho zovňajšku (oblečenie, účes, oholenie….)
3. Komunikujeme naším správaním, teda tým, čo robíme, prípadne aj tým, čo nerobíme a pritom by sme mali urobiť. Zdá sa, že práve táto reč je často najdôležitejšia. Robíme skutočne to, čo vidíme druhému na očiach, teda to, čo by si prial, aby sme robili?

Telefónna sieť v našej rodine

Povedali sme, že od jedného člena rodiny k druhému vedú tri „telefónne drôty“ – slová, mimika a správanie. Nimi sa navzájom odovzdávame rôzne informácie. Tieto tri drôty vedú od teba ku mne a opačne. Nielen ty so mnou, ale aj ja s tebou „komunikujem“ prostredníctvom slov, činov, ale aj bez nich. Platí to všade, kde sme dvaja – ja a ty. Čo ak sme už traja – otec, matka a dieťa? Potom je týchto „telefónnych drôtov“ pre našu vzájomnú komunikáciu deväť. Ak máme dve deti, v našej rodine je už osemnásť telefónnych spojení. Vyznať sa v nich a zladiť ich tak, aby výsledkom bola harmónia, nie je vôbec ľahké.

Čo si doma odovzdávame

Najdôležitejšia informácia je o tom, ako sa máme radi, ako si jeden druhého vážime, akú úctu máme voči sebe a akú radosť nám ten druhý pôsobí.
Na základných školách sa hodnotí nielen známkami, ale tiež formou pochvál a trestov. Doma by sme mali čo najviac chváliť. Nešetrime chválou, nebojme sa udeliť pochvalu. Kto z nás netúži po uznaní iného človeka, zvlášť od najbližších a najmilovanejších? V škole sa učiteľom kladie na srdce, aby pomer medzi pochvalou a trestom nebol 1:1, ale 5:2. Určite sa tento pomer oplatí zachovať aj u nás doma.

Štyri druhy rozhovorov

Nie je rozhovor ako rozhovor. Niekedy sa chceme spolu len tak porozprávať, inokedy potrebujeme druhému povedať, že má kúpiť presne „to a to“. Sú však aj také chvíle, keď spolu o niečom rozmýšľame a hľadáme odpovede na otázky, ktoré nás trápia. Sú to veci, o ktorých by sme sa s „nikým iným na svete nerozprávali, len práve s tebou“. Rozoznávame štyri rôzne druhy rozhovoru:

1.Konverzácia. O konverzáciu ide vtedy, ak sa rozprávame „len tak“. Hovoríme spolu, pretože nás to baví. Dáva nám to pocit súdržnosti a umožňuje nám to byť chvíľu spolu. Nič smrteľne dôležité sa pritom nerieši. Voľne sa spolu rozprávame. Jednoducho je to fajn.
2.Intímny rozhovor. Slovom intímny sa rozumie dôverný, priateľský, súkromný. Takýto rozhovor potrebujú manželia, i deti. Ak v manželstve chýba, niečo dôležité sa vytráca. Ak takýto priateľský rozhovor chýba vo vzťahu rodič – dieťa, dieťaťu chýba niečo podstatné.
3.Funkčný čiže operatívny rozhovor. Ide o rozhovor, v ktorého dôsledku sa má niečo stať. Príkladom môže byť mamin príkaz: „Choď nakúpiť a prines…“
4.Konvenčný či zdvorilostný rozhovor. Týmto spôsobom komunikujeme pri stretnutí so známymi. Napríklad sa spýtame: „Ako sa ti darí?“ Pritom nás ani veľmi nezaujíma, čo momentálne robí alebo ako sa má. Alebo sa lúčime so slovami: „Prajem ti dobré zdravie,“ no o zdravotné problémy svojho priateľa sa až tak nezaujímame.

Prečo hovoríme o štyroch druhoch rozhovoru? Pretože všade tam, kde sa dvaja ľudia stretnú a začnú spolu komunikovať, mali by sa zjednotiť. Napríklad, manželka začne hovoriť o tom, čo počula od susedky, a manžel sa jej chce zveriť s problémami v zamestnaní. V tom prípade dochádza k disharmónii. Inokedy chce mamička dieťaťu prikázať, čo má kúpiť, ale dieťa jej začne rozprávať, čo sa stalo v škole. Nie div, že pri nákupe zabudne na to, čo mamička považovala za dôležité.

Príklady z praxe

Na začiatok uveďme záporné príklady, to znamená, ako by sme doma nemali komunikovať:

• nie je dobré, ak sa niekto s niekým rozpráva, a ten druhý ho neberie na vedomie (napr. nezdvihne hlavu, nepozrie sa na neho, nepočúva ho, nedá mu najavo, či s ním súhlasí alebo nie…)
• nie je dobré, ak niekto rozpráva a ten druhý mu skočí do reči a začne hovoriť „hlava nehlava“. Čo tým dáva najavo? Asi to, že jeho téma je dôležitejšia; téma jeho partnera má podstatne menší význam.
• je zlé, ak niekto niekoho slovne napadne. Je to síce jemnejší spôsob, ako niekoho napadnúť „kyjom“, no stále je to napadnutie (je to agresívny čin). Toto napadnutie môže mať rôznu podobu. Raz to môže byť vyjadrené priamo (napr. „Ty tomu nerozumieš.“), inokedy nepriamo (napr. „Z nás dvoch tomu jeden nerozumie, ale ja to nie som.“)
• nie je dobré, ak niekto niekoho podozrieva – napríklad že vec, ktorú nemôže nájsť, vzal ten druhý. Je možné podozrievať druhého človeka aj z toho, že má „nekalé úmysly“ a pod.
• nie je dobré, ak niekto niekomu niečo závidí, ak mu niečo nepraje, prípadne ak mu praje niečo zlé
• nie je dobré, ak sa niekto k niekomu správa povýšenecky a namyslene
• nie je dobré, ak niekto druhého ignoruje, to znamená, že neberie na vedomie a nevenuje pozornosť tomu, čo ten druhý hovorí
• nie je dobré, ak niekto niekoho uráža, dostáva ho do trápnej situácie a zahanbuje ho pred inými ľuďmi
• nie je dobré, ak sa niekto správa necitlivo k iným ľuďom
• nie je dobré, ak niekto niekomu „hádže pod nohy polená“ a potom sa z toho raduje
• nie je dobré, ak niekto niekoho ohovára, prípadne o niekom zámerne nepovie celú pravdu, a zamlčí to, čo by mu slúžilo k dobru
• nie je dobré, ak má niekto dvojaký meter a k ľuďom, od ktorých niečo očakáva, sa správa inak ako k tým, od ktorých nečaká nič

Proti týmto a podobným nežiaducim spôsobom správania uvedieme iné – žiaduce:

• je dobré, ak niekto pozorne počúva
• je dobré, ak ten, komu niečo hovorím, ma vníma a dáva pozor, čo mu rozprávam (a odpovedá na moje otázky)
• je dobré, ak ten, kto sa so mnou rozpráva, sa ku mne správa ako k seberovnému
• je dobré, ak ten, kto so mnou hovorí, ma nepodceňuje, ale prejavuje mi úctu (ako človeku, ktorého si váži)
• je dobré, ak ten, komu dôverujem, nezneužíva moju dôveru a tiež sa správa dôveryhodne
• je dobré, ak ten, kto mi môže v mojej ťažkej situácii pomôcť, vycíti, keď mi je zle, a skutočne mi pomôže
• je dobré, ak ten, kto sa ma môže v mojej ťažkej situácii zastať, to urobí.

Ako vyzerajú dobré a zlé rozhovory v rodine?

Pozrime sa najprv na tie zlé:

• dieťa si nevšíma rodičov; prípadne rodičia si nevšímajú dieťa
• deti neposlúchajú, čo im hovoria rodičia, a opačne
• deti nevenujú pozornosť tomu, čo od nich chcú rodičia a rodičia nevenujú pozornosť deťom
• deti rodičom „odseknú“ (odpovedajú úsečne a s hnevom); prípadne rodičia odvrknú deťom
• dieťa hovorí s rodičmi ironicky (výsmešne, príliš kriticky, škaredo), a opačne
• deti spochybňujú znalosti či schopnosti svojich rodičov, prípadne rodičia spochybňujú znalosti, zručnosti, snahy a schopnosti svojich detí
• deti sa smejú rodičom alebo rodičia sa vysmievajú deťom

A dobré rozhovory:

• dieťa si pýta radu od rodičov, prípadne rodičia sa pýtajú dieťaťa na jeho názor
• dieťa rešpektuje rodičov (správa sa k nim úctivo), prípadne rodičia rešpektujú svoje dieťa (jeho názory a osobnosť)
• dieťa odpovedá na pozdrav rodičov, a opačne
• dieťa dokáže požiadať rodičov o odpustenie a rodičia dokážu dieťaťu odpustiť, povzbudiť ho a zastať sa ho
• dieťa rodičom dôveruje a rodičia dôverujú dieťaťu.

Pre kresťanov sú mimoriadne dôležité chvíle, ktoré manželia, prípadne celá rodina, trávia pri Biblii. Nezabudnime na rozhovor o prečítanom, aby sme si ujasnili, ako táto kniha „osobne zasahuje do života“ všetkých zainteresovaných.

Odporúčaná literatúra
Jaro Křivohlavý: Povídej – naslouchám (Návrat, Praha 1994)
Ivo Plaňava: Jak (to) spolu mluvíme (Masarykova univ., Brno 1992)
Nancy Van Peltová: Umenie komunikovať (Advent-Orion, Vrútky 1999)

Pokračovanie

V budúcej lekcii č.2 Muži a ženy v manželstve sa budeme venovať téme, ako sa bude vyvíjať naše manželstvo. Heslo pre vstup do 2. lekcie dostanete e-mailom na Vašu adresu po odoslaní vyplneného pracovného listu.

Opakovanie

Získané informácie si zopakujte vyplnením nasledujúceho pracovného listu.